Popôrodná depresia – môj príbeh

Dnes môžem s pokojom prehlásiť, že psychiatra a psychológa navštevujem len z dôvodu prevencie a nie z nevyhnutnosti. Antidepresíva aktuálne nie sú súčasťou môjho „jedálnička“ a tabletky na spanie nepotrebujem. Na svoju dcéru sa dnes pozerám ako na ten najkrajší zázrak. Napriek tomu, že mi trvalo približne rok a pol, kým som si to uvedomila. Zhruba toľko trvalo, kým som sa dostala zo stavu popôrodnej depresie. Prešla som si až ťažko opísateľným obdobím, no spätne si mnohé uvedomujem. Liečba popôrodnej depresie ma utvrdila v tom, že ak niekedy v mojom živote nastane situácia, keď budú antidepresíva predstavovať pomoc, bez váhania sa k nim vrátim a nebudem mať žiadne výčitky voči sebe, okoliu ani lekárom. Pretože liečba predstavovala to najlepšie, čo som mohla urobiť pre svoju dcéru a rodinu.

Naše snahy o otehotnene trvali niečo okolo roka. Keď som sa dozvedela, že som tehotná, bola som nadšená. To, že čakám vytúženú dcérku, pocity radosti ešte znásobilo. Moje tehotenstvo prebehlo úplne bez komplikácií, ako aj samotný pôrod. Čítala som si veľa o tehotenstve a o všetkých prirodzených procesoch, ktoré s tehotenstvom súvisia. Začala som spolupracovať s dulou, ktorá ma pripravovala na pôrod a hoci som ho bála, snažila som sa naň nazerať ako na posledný krok toho stať sa matkou. Dnes viem, že som bola zaslepená realitou rodičovstva.

Bola som v tom, že fáza dojčenia bude prirodzená a inštinktívna, že ak nevyjde prvý pokus, tak možno ten ďalší. No nešlo to. Radila som sa s pôrodnými sestrami, dulami aj laktačnými poradkyňami a nefungovalo nič. Fľašu ani umelé mlieko som dcére dávať nechcela a začala som ju kŕmiť odsávaným mliekom a striekačkou. Skončilo to mastitídou. Na rukách som ju pri kŕmení držala tak dlho, že ma začali bolievať ruky. Bola som úplne frustrovaná.

Keď som v noci ležala v posteli, ruky mi brneli a spánok neprichádzal, z čoho som začala mať úzkostné stavy. Manžel ma podporoval a snažil sa dopriať mi čas na spánok, ale nešlo to. Pomyslenie, že mám teraz hodinu na to, aby som spala a musím sa ponáhľať, mi nedovolilo zavrieť oči. Doplnky na podporu zdravého spánku nepomáhali a ani predpísané tabletky na spánok u mňa nezaberali. Vrcholom bolo, keď som nespala celé dva dni.

Nemala som chuť ani vstať z postele. Keď sa ma manžel opýtal, čo chcem robiť, uvedomila som si, že svoje rodičovské povinnosti som vnímala ako trest, zbytočnosť a nekončiaci kolobeh. Milovala som prechádzky, písanie či čítanie. No v tomto okamihu ma nezaujímalo nič a úplne som sa zlomila.

V určitom bode som si uvedomila, že trpím popôrodnou depresiou. Smutné je, že mi to nedošlo samej. Stretla som sa s kolegyňou z práce, ktorú poznám dlhých sedem rokov. Už pri pohľade na mňa mala slzy v očiach a povedala mi, že sa o mňa bojí. Rozplakala som sa ako malá. Jemne mi naznačila, že mám všetky príznaky popôrodnej depresie.

V prvom okamihu som si začala hovoriť, že som zlyhala a ide o moju osobnú slabosť. Reči o tom, že popôrodnú depresiu by ste nikdy nemala, ak budete silnejšia a odolnejšia, sú však obyčajným klamstvom. Poradila som sa so svojím lekárom a zhodli sme sa, že sa prestanem snažiť dojčiť, pretože práve snahy o dojčenie u mňa tieto stavy spustili. Lekár mi otvorene navrhol liečbu antidepresívami. Odmietla som.

Prestala som dojčiť. A hádajte, hoci som nedojčila, stále som trpela nespavosťou a odmietala som svoju rodičovskú rolu. Nič sa nezlepšilo. Videla som svojho manžela, ktorý ma podporoval a staral sa o mňa aj o našu dcéru. Nedokázala som si užiť pokroky vlastného dieťaťa a manžel bol lepším rodičom ako ja. Budíček prišiel, keď sa môj manžel rozplakal po slovách, že mojej dcére by bolo lepšie bezo mňa. Za celý svoj život, čo sa poznáme, som ho nevidela plakať ani raz. Budíček!

Manžel zakročil a povedal, že začnem brať antidepresíva, ktoré mi navrhol lekár. Trvalo, kým určitá dávka začala zaberať. To, že som v tomto období začala navštevovať psychiatra, bolo najlepším rozhodnutím. Uvedomila som si, že popôrodná depresia nie je moja chyba. Došlo mi, že je možné ju liečiť. Po dlhej dobe som cítila akúsi nádej.

Liečba zaberala, týždne ubiehali a nádej prerástla do reality. V spolupráci so psychológom a psychiatrom som začala meniť svoje myslenie. To, že trpím popôrodnou depresiou som si nevybrala, došlo mi, že antidepresíva a tabletky na spanie nie sú pre zdravých ľudí. Dokázala som v noci bez zobudenia spať päť hodín. Bolesti rúk ustupovali vďaka rehabilitáciám. Stále som síce nebola „šťastná“, relatívny pojem, ja viem, no začala som mať záujem o seba, svoje povinnosti a hlavne o svoju milovanú dcéru.

Zhruba v šiestom mesiaci som to bola opäť ja. Liečivá na spanie išli bokom a nemala som potrebu sa izolovať od okolia. Dokonca som stála pri oltári, keď si moja sestra s dnes už manželom povedali svoje áno. Moja popôrodná depresia bola úplné dno. Žiadne výkyvy. Dostala som sa na dno, kde som sa cítila sama, nepochopená a bezmocná. Dnešné pocity? Chcem byť tou najlepšou mamou!

Pridať komentár

 

Ďalšie články z kategórie Príbehy